REAKCIA na situáciu v Zlatých Moravciach

Posted by on Aug 1, 2013 in AKTUALITY, DEINŠTITUCIONALIZÁCIA | No Comments

Sú ľudia ako my, len trochu iní

„Máte pocit, že ich naozaj budete integrovať do tejto nepriateľskej komunity?“- pýta sa budúci sused 12 mladých ľudí s mentálnym postihnutím,  ktorí by sa mali nasťahovať do nového dvojdomu v Zlatých Moravciach.  Pán sused je iniciátorom petície, ktorou obyvatelia tejto štvrte dali najavo, že ich za svojich susedov nechcú a žiadajú zastaviť práce na projekte. On i ďalší obyvatelia štvrte chápu, že je potrebné zmeniť podmienky života ľudí s postihnutím, ale prečo práve u nich. Typická obranná reakcia ľudí, ktorí tušia, že ide o správnu vec, ale je pre nich natoľko nová, že si nevedia predstaviť, čo to pre nich prinesie.

Áno, ide o radikálnu zmenu v živote obyvateľov domovov sociálnych služieb s celoročným pobytom. Ten v Lipovej sa nachádza v starom kaštieli s veľkými izbami, posteľ  vedľa postele. O všetko sa starajú zamestnanci a so všetkou láskou. Navaria, operú, upracú, vymyslia denné aktivity. Tak dookola každý deň, každý týždeň, mesiac, rok. Nikto však od obyvateľov kaštieľa  nič neočakáva, ani  s nimi nehovorí o iných možnostiach žitia. Lebo oni nežijú, len prežívajú.  Mnohí takýmto spôsobom celý život.

Skúsenosti z viacerých krajín, ale aj prvé lastovičky na Slovensku hovoria, že to tak nemusí byť.  Ľudia s mentálnym postihnutím sú ľudia ako my. Majú tiež svoje sny a túžby, dokážu urobiť  mnohé veci, keď im to dovolíme. Len ich treba počúvať a trochu im pomôcť. Domov sociálnych služieb Lipová je  prvé zariadenie v Nitrianskom samosprávnom kraji, ktoré sa vybralo po tejto novej ceste. 12 mužov v mladom a strednom veku by sa malo nasťahovať do nového domu, v ktorom sa bude poskytovať  služba podporovaného bývania v dvoch domácnostiach. To znamená, že obyvatelia domu tak ako ich susedia ráno vstanú, oblečú sa a urobia si sami raňajky. So sociálnou pracovníčkou si povedia, kto má aký program. Jeden pôjde do praktickej školy, ďalší dvaja do sociálneho centra, či do jeho chránenej dielne. Jeden pôjde so sociálnou pracovníčkou nakúpiť, ďalší zatiaľ uprace a postaví pranie. Niekto sa vráti na obed, niekto až popoludní.  Susedov  na ulici pri stretnutí  pozdravia. Tak ako väčšina z nás  Možno bude dlhšie trvať, kým sa „nepriateľská komunita“ presvedčí, že sú z nich celkom dobrí susedia a prijme ich za svojich. Lebo aj oni túžia žiť vo svojom pokojnom domove.

Reakcia obyvateľov neprekvapuje. Bojíme sa a odmietame všetko, čo nepoznáme. Len dennodenná skúsenosť s novými obyvateľmi môže časom zmeniť ich postoje. To, čo je oveľa horšie, je postoj funkcionárov  z mestského úradu. Ich úlohou je chrániť verejný záujem a na ten vo svojich bohorovných vyhláseniach akosi pozabudli. Príliš myslia na svoje politické záujmy a málo na všeobecné blaho. Alebo je všetkému na vine len nedostatok komunikácie?

Deinštitucionalizácia – proces, ktorým chceme ľuďom zo zariadení pomôcť naplniť ich základné ľudské práva, je nevyhnutný a vyžaduje si veľa odvahy a trpezlivosti. Musíme sa ešte veľa učiť – poskytovatelia služieb, politici, úradníci, sociálni pracovníci, príbuzní a celá spoločnosť. A hlavne veľa o zmenách rozprávať. Tak ako je dnes normálne kúpiť si sviečky, koberce či pohľadnice z chránených dielní na jarmokoch či bežných obchodoch, veríme, že stane bežným stretať „iných“ ľudí aj medzi nami „normálnymi“.